Sme vám ešte dlžní meno držiteľky Ceny Anky Belkovej. Najlepšou futbalistkou za rok 2021 sa stala Julianna Pivarčiová. Dnes si osemnásťročná futbalistka prevzala z rúk prezidenta klubu Petra Macha svoju cenu. V nasledujúcom rozhovore vám ju v krátkosti predstavíme.

July, v prvom rade gratulujeme k Cene Anky Belkovej a teda k tomu, že si sa stala na základe hlasovanie trénerov ženskej sekcie klubu FC Spartak Trnava Andelom roka 2021. Aké sú tvoje prvé dojmy?

Moje prvé dojmy sú úžasné. Je to pre mňa veľká česť dostať takéto ocenenie. Pani Anku Belkovú síce osobne nepoznám, ale z rozprávania viem, že je to človek s veľkým srdcom, bez ktorého by ženský futbal v Trnave zrejme nebol. Som preto veľmi rada, že práve jej cenu som mohla získať. Tiež som veľmi vďačná trénerom za to, že sa rozhodli práve pre mňa. Znamená to pre mňa naozaj veľa a pevne dúfam, že ani v ďalšom období nesklamem ich dôveru.

Dostala si sa do spoločnosti predchádzajúcich víťaziek tejto ankety – Valentovičová (2016), Paveleková (2017), Imreová (2018), Izakovičová (2019), Šulíková (2020) Aké je to byť v spoločnosti týchto futbalistiek a zaradiť sa medzi nich ako ďalšia ocenená za minulý rok?

Ako som už spomínala, je to úžasné. Všetky tieto dievčatá poznám a mala som tú česť s niektorými aj hrať. Postupom času sa niektoré stali dokonca mojimi trénerkami, takže ma toho neskutočne veľa naučili. Som veľmi šťastná, že som sa mohla pridať do klubu týchto šikovných futbalistiek.

V klube FC Spartak Trnava si už dlhšie, a to už od žiačok. Ako sa cítiš v tomto klube? Nemyslím len tvoj tím, káder dievčat, ale celkovo.

V klube sa cítim veľmi dobre. Som tu približne 5 rokov a môžem povedať, že Trnava mi dala všetko, čo som potrebovala pre svoj futbalový rozvoj. Po ViOne sa stal Spartak mojím druhým domovom, za čo som veľmi vďačná.

Rok 2021 bol pre teba veľmi špecifický, nakoľko si sa vrátila po ťažkom zranení, ktoré si utrpela v jesennej časti roku 2020. Nastúpila si do viacerých zápasov nielen za ženy, ale aj za WU19. Ako sama hodnotíš rok 2021 z tvojho pohľadu hráčky?

Tak ako hovoríte, rok 2020 nebol pre mňa veľmi šťastný čo sa futbalu týka. Prvýkrát sa mi prihodilo vážnejšie zranenie, a to konkrétne zlomenina kľúčnej kosti počas zápasu. Mimo futbalu som bola asi 2 a pol mesiaca. Potom následne v apríli ďalšieho roka som sa musela popasovať s nepríjemným výronom členka, čo mi tiež skomplikovalo návrat na trávnik. Ale aj napriek tomu hodnotím rok 2021 pozitívne, pretože sme s dievčatami nabrali neskutočne veľa skúseností a ako mladý kolektív sme dokázali potrápiť aj staršie a skúsenejšie hráčky.

Povedz, niečo o tvojich futbalových začiatkoch a následnej tzv. futbalovej ceste?

Začínala som v Zlatých Moravciach, odkiaľ aj pochádzam a kde som vyrastala. Do lopty som začala kopať už od malička, ale v piatich rokoch som oficiálne prišla na môj prvý tréning do klubu FC ViOn. Keďže vtedy ešte v Moravciach neexistoval dievčenský tím, všetky tréningy som absolvovala s chlapcami. Trénovala som s nimi do mojich 15. rokov, čo si myslím, že mi dalo v mojej doterajšej futbalovej kariére veľmi veľa. Svojim spoluhráčom som nesmierne vďačná za to, že ma vždy prijali medzi seba a nesprávali sa ku mne ako k "babe". Tréneri tiež nikdy nerobili medzi nami rozdiely a práve ich nároky ma v tomto prípravkovom a žiackom období posúvali vpred. Do Trnavy moje kroky viedli v 8. ročníku ZŠ, keď som si začínala hľadať dievčenský tím, keďže pri futbale dievčatá môžu hrať s chlapcami len do 15tich rokov. Keďže som bola v klube spokojná, prirodzenou voľbou bola stredná škola v Trnave a, samozrejme, Spartak, kde pôsobím dodnes.

Dosiahla si už aj nejaké úspechy pri tvojej doterajšej hráčskej kariére? Či už individuálne alebo kolektívne?

Keď sa pozriem na poličku v izbe, kde mám vystavené všetky ocenenia tak si uvedomujem, že ich bolo celkom dosť. Niekoľko ocenení „najlepší hráč turnaja“ mi v období, keď som ich dostala v chlapčenskej konkurencii pripadali úplne prirodzené, no s odstupom času sa z nich teším asi ešte viac. Samozrejme že futbal je hlavne o kolektíve, takže každý turnaj, na ktorom sme získali nejaké ocenenie bol v mojej hráčskej kariére veľmi dôležitý. Za úspech samozrejme považujem to, že už od kategórie WU15 až doteraz som sa zúčastňovala reprezentačných zrazov a tiež medzinárodných zápasov. Nastúpiť na zápas so Slovenskou vlajkou na hrudi a spievať slovenskú hymnu bol pre mňa naozaj veľmi silný zážitok.

Inšpiroval ťa niekto alebo nejakým spôsobom ovplyvnil pri tomto tvojom futbalovom raste?

Na začiatku mojej futbalovej cesty ma nejakým spôsobom ovplyvnil kamarát, s ktorým sme sa naraz prihlásili na futbal. Nebol pre mňa inšpiráciou, ale skôr oporou vďaka ktorému som sa nebála trénovať aj s chlapcami. Postupne ma začali inšpirovať rôzni hráči a hráčky, či už zo Slovenska alebo zo zahraničia. Taktiež ma vo veľa veciach ovplyvnili moji tréneri, ale aj moja rodina, ktorá ma vo všetkom podporovala.

Aký je tvoj post na ihrisku počas zápasov, kde sa cítiš najlepšie?

Od malička ma tréneri stavali do obrany, takže to je aj post, kde sa cítim najlepšie. Konkrétne je to stredový obranca, pretože mám prehľad o celom ihrisku, čo mi vyhovuje. Ale vyskúšala som si už každý post, okrem brankárskeho, tam ma to nikdy nelákalo.

Vieme, že v súčasnosti aj napriek tvojmu mladému veku patríš už medzi najskúsenejšie hráčky, dokonca si aj v užšej reprezentácií Slovenska WU19. Spoločne so školou je to pre teba veľmi náročné?

Momentálne navštevujem Strednú športovú školu Jozefa Herdu v Trnave, kde mám vďaka tejto škole umožnené trénovať aj dvojfázovo. Skĺbiť školu s tréningami nie je vždy najľahšie, ale snažím sa to zvládať.

Prezradím na teba, že si bola prvá z dievčat, ktorá začala študovať na SŠŠ futbal. Bolo to ťažké byť na začiatku ako futbalistka na škole medzi chalanmi? Máš už teda aj nejaké nasledovníčky na škole?

Je pravda, že zo začiatku to nebolo najľahšie, keďže som prišla do nového mesta a spolužiakov som vôbec nepoznala. Teda niektorých predsa trochu áno, keďže v športovej triede som s futbalistami, s ktorými sme ako malí proti sebe hrávali. Ale začleniť sa do kolektívu nebol vôbec problém, pretože som s chlapcami vyrastala takmer celý život a ako futbalistku ma rýchlo prijali medzi seba. Dnes nás je už na škole 5 futbalistiek a som veľmi rada za to, že sa to tu rozrastá. Verím, že ešte ich mnoho pribudne a nebude futbal len o chlapcoch.

Príprava na ďalšiu časť sezóny začína zhruba v tomto období. Ako prebieha u teba a v tíme?

V tíme začala príprava už doma, keďže kvôli pandémii nám zo začiatku nebolo umožnené trénovať spoločne. Dnes sa už ale poctivo pripravujeme spolu na ihrisku, kde trénujeme štyrikrát do týždňa, plus cez víkendy máme prípravné zápasy.

Aké sú tvoje osobné, ale aj futbalové ciele?

Moje ciele sa menia z minúty na minútu. Som veľmi nerozhodný človek a častokrát sama neviem, čo chcem. Ale k osobným cieľom by som momentálne zaradila vyštudovať dobrú vysokú školu, nájsť si zamestnanie ktoré ma bude napĺňať a neskôr si založiť rodinu. Čo sa týka futbalových cieľov, mojím snom je vyskúšať si zahraničný futbal a ak by sa podarilo, nejaký čas sa s ním aj živiť.

Býva zvykom, že každé ocenenie, rozhovor alebo víťazstvo v akejkoľvek ankete, niečo toho hráča stojí. Pocíti aj kabína v tvojom prípade toto tvoje získané ocenenie?

Určite budem rada, keď to s dievčatami a trénermi nejako oslávime. Veď predsa, aj oni majú na tomto ocenení veľkú zásluhu. Bez nich by som ho nikdy nezískala, pretože na ihrisku sme spolu ako tím.

Záverom, máš niečo, čo by si chcela povedať alebo odkázať?

Chcela by som sa hlavne veľmi pekne poďakovať všetkým trénerom, ktorí ma trénovali, pretože každý z nich ma niečo nové naučil. Taktiež všetkým spoluhráčom a spoluhráčkam, vďaka ktorým som mala vždy motiváciu pracovať na sebe ďalej. V neposlednom rade, všetkým mojim kamarátom a rodine za pretrvajúcu podporu.

Na záver by som chcela odkázať všetkým dievčatám, aby sa nebáli prihlásiť na futbal a skúsiť niečo nové. Futbal už dávno nie je len pre chlapcov.