Jeho príchod bol dlho očakávaný. Prakticky od okamihu, keď verejne spomenul, že ak sa raz vráti na Slovensko, tak jedine do Trnavy. Martin Škrtel svoj sľub splnil toto leto, keď podpísal zmluvu so Spartakom, hoci bol v rekonvalescencii po zranení. Viac ako pol roka sa dával dohromady po pretrhnutej achilovke, no túžba ukončiť kariéru na ihrisku a nie na nosidlách bola silnejšia. Martin sa dal dohromady a proti Seredi zažil v polovici septembra reštart v najvyššej slovenskej súťaži.

„Čo sa týka môjho zdravotného stavu a toho ako som naskočil do zápasov, tak môžem byť spokojný. Rovnako môžeme byť všetci spokojní s účinkovaním mužstva, až na nejaké výnimky. Či už zápas v Zlatých Moravciach alebo doma s Ružomberkom, ktoré nám nevyšli.“ Od prvého štartu nechýbal ani na minútu a odohral zápas proti každému zo súčasných ligistov. Pravda, okrem toho, na ktorý sa najviac tešil. „Najväčšia čierna škvrna je zápas so Slovanom. Na ten sme sa najviac tešili a potom ako to dopadlo, tak naše výkony išli trocha dolu. Som však rád, že sme aspoň tie výsledky udržali a budeme zimovať blízko k Slovanu.“

Spartak sa nemôže rovnať so Slovanom alebo s Dunajskou Stredou v rozhadzovaní miliónov, no napriek tomu je herne konkurencieschopný. Nie vždy je o to peniazoch a devízou, ktorá sa kúpiť nedá, je súdržný kolektív. Taký presne našiel v Spartaku. „Ja som sa vrátil preto, lebo som chcel zažiť ešte takú slovenskú kabínu. V zahraničí je to iné a medziľudské vzťahy v kabíne až tak veľmi neexistujú. Preto som chcel prísť na Slovensko, a keď som pred svojím príchodom hovoril s trénerom Gašparíkom, tak ma uistil, že v tejto kabíne sa budem cítiť dobre a bude ma to baviť. Teraz môžem potvrdiť, že to tak skutočne je. O nejakých kvalitách na ihrisku sa absolútne nemusíme baviť, lebo toto mužstvo má charakter. Našiel som tu iba dobrých ľudí. Slušných, skromných chlapcov, ktorí rešpektujú jeden druhého a potom to tak na ihrisku aj vyzerá,“ hovorí Martin Škrtel, ktorý medzi spoluhráčov zapadol, hoci spočiatku sa niektorí aj ostýchali osloviť ho.

Kým v Trnave je, pochopiteľne, rešpektovaný, u súperov je to často naopak. Neočakáva, že mu budú súperi odťahovať nohy zo súbojov. V športe očakáva férové súboje, no po poslednom hvizde by mala byť štandardom základná slušnosť. U nás je to, bohužiaľ, tak, že sa nájdu aj hráči, pre ktorých je futbalová legenda červeným súknom, no potom si bez ostychu prídu vypýtať dres alebo spoločnú fotografiu. Škrtel je však dostatočne skúsený, aby ho to zaskočilo. „S niečím takým som rátal. Je pravda, že som to čakal skôr z fanúšikovských táborov. Tie ich reakcie, však až na výnimky ako napríklad v Zlatých Moravciach alebo z Liptovského Mikuláša, boli znesiteľné. Na tom ihrisku sa povie všeličo a malo by to byť tak, že po zápase sa podajú ruky a ide sa ďalej. Bohužiaľ, po tomto polroku mám takú skúsenosť, že som našiel hráčov, ktorým som ruku nepodal a ani nepodám, lebo si nezaslúžia môj rešpekt. Ja som bol vedený k tomu, že staršieho človeka by som mal rešpektovať a prejaviť mu nejakú úctu, aj keď na ihrisku medzi súpermi kamarátstva neexistujú. Všetko však musí mať nejak formu, úroveň a lajnu a keď ju niekto prekročí, tak sa s takým človekom nemám o čom baviť.“

Martin Škrtel oslávil pred posledným zápasom svoje tridsiatesiedme narodeniny. V porovnaní s Ibrahimovičom je to ešte stále nič, no predsa je to vek, kedy už futbalisti môžu mať všetkého dosť. „Ja som tú chuť zasa chytiť, po tom, čo som sa vrátil do Trnavy.V tridsiatichšiestich rokoch mať také zranenie, aké som mal ja, potom tie myšlienky sú všelijaké. Teraz som znova dostal chuť na futbal a užívam si každý zápas aj tréning. Hoci, niekedy je to dosť ťažké, najmä po tých zápasoch, lebo to telo regeneruje dlhšie. Som však rád, že som tu, že som zapadol do mužstva a verím, že sezónu, ktorú sme si dobre rozohrali, tak aj úspešne dokončíme. Uvidíme, čo bude potom od leta...“